Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 7: Esencia dobra a zla

esencia.png

article preview

          Spoločne s Aris sa vrátili do chatky, kde býval spoločne s ďalšími nezadanými chalanmi. Teraz boli všetci rozutekaní, pretože si užívali oddych po práci. „Tak ako to vyskúšame?“ Pozrela sa na Festia.

            „Nedívaj sa na mňa. Bol to tvoj nápad.“ Vydesene si pozrel na ruky.

            „Nechceš pomôcť svojmu svetu?“ Aris skrížila ruky a prísne sa naňho zahľadela.

            „Chcem, no dosť pochybujem, že toto my nejako pomôže.“ Zodvihol ruky.

            „Nebuď padavka a skús niečo. Trebárs tu!“ Vzala malú stoličku a položila ju pred neho. „Skús sa sústrediť a mysli napríklad...“ zamyslela sa, „napríklad na to, aby lietala.“ Festio sa zhlboka nadýchol a začal. Ruky sa mu rozžiarili, no stolička stála nehybne pred ním. „Myslíš na to, aby lietala?“ Festio prikývol, a pritom vyzeral, akoby zo seba niečo tlačil von. „Tak nič.“

            „Vravel som, že je to zbytočné!“ Naštvane si sadol na stoličku.

            „Nemôžeš sa vzdať po prvom pokuse!“ Chytila ho za ruku a postavila ho. „Skús teraz niečo iné.“ Rozbehla sa a ukryla sa za posteľ.

            „Čo to robíš?“

            „Teraz mysli na to, aby vybuchla.“

            „A čo keď ma to zabije?“ Spoza postele vykukla jej hlava.

            „Tak si vezmem tie svetielka a budem to skúšať ďalej. Neboj sa, tvoja snaha nevyjde navnivoč.“ Začala sa smiať a hneď stiahla hlavu preč. Chvíľu počula podivné zvuky ako z latríny, no bol to znova Festio, ktorý sa márne snažil urobiť niečo s tou stoličkou. „Takže nič?“ Vykukla, keď sa utíšil. Videla jeho červenú tvár a výraz, ktorý jej ako odpoveď stačil. Vstala spoza postele a pristúpila k nemu. „Možno to chce život. Skús to na ňom.“ Ukázala skrz okno, kde stál Oskar a viedol jedného z koní do stajni.

            „Zbláznila si sa? Nebudem sa pokúšať odpáliť Oskara!“

            „Veď to som ani nemyslela. Skús mu napríklad zlepšiť náladu.“

            „A ako to mam asi urobiť? Mám po ňom hodiť tú stoličku?“ Uškrnul sa.

            „To by šlo, ale keďže si ju nedokázal ani len zodvihnúť, pochybujem, že by si ju zvládol hodiť. No tie zvuky, ktoré si pri tom vydával, by ho iste rozosmiali.“

            „Ha-ha-ha! Veľmi vtipné!“ Festio zodvihol ruky, tie sa rozžiarili a Oskarovi sa na tvári objavil úsmev. Hneď na to si začal hopkať a kôň za ním vyzeral taktiež šťastnejšie.

            „Ako si to urobil?“ Aris vyvalila oči.

            „Ja... ja neviem.“ Festio začal koktať a zahľadel sa do dlaní. „Len som myslel na to, aby bol šťastný.“

            „Skús aj naopak.“ Naliehala Aris.

            „Prečo?“

            „Len chcem vedieť, či vieš privodiť aj smútok.“ Festiovi sa to veľmi nepáčilo, no privolil. Bol sám zvedavý, čo to dokáže. Sústredil sa, svetielka sa len jemne rozsvietili a Oskar spoločne s koňom opäť pochmúrne, a pomaly kráčali k stajniam.

            „Čo si o tom myslíš?“ Aris sa mu zahľadela do očí, v ktorých videla akúsi zvláštnu zamyslenosť.

            „Esencia dobra a zla.“

            „Čože?“ Vyhŕklo z nej, a takmer sa rozosmiala, čo si Festio takmer nevšimol.

            „Teraz to už dáva zmysel! Tie kresby, a tá jaskyňa. Jedna polovica lúky nad ňou bola zelená a plná života a druhá bola desivo pustá. Je to esencia, ktorá ovplyvňuje dobro a zlo. To preto na nás obri útočia. Esencia zla ich k tomu núti.“ Díval sa na svoje ruky a v hlave mu začali víriť plány, ako by to mohol využiť.

            „Nebuď hlúpy! Nič také ako esencia dobra a zla neexistuje.“ Inokedy pekná a usmievavá tvár Aris zrazu potemnela.

            „Ako to môžeš vedieť?“

            „Nič také ako dobro a zlo neexistuje. Je to len blud, ktorému ľudia veria, aby ospravedlňovali svoje činy alebo hľadali vinníka za to, čo sa všade deje. Ľudia a ich vôľa konať koná to, čo voláte dobro a zlo, no aj tak to je len uhol pohľadu!“

            „To nie je žiaden uhol pohľadu! Dobro a zlo sú skutočné! Nie si vševediaca, aj keď sa tak neustále tváriš!“ Aris sa zarazila. „Netvár sa, že nevieš, o čom to hovorím! Neustále ma poučuješ o zvykoch tohto sveta, aj keď neviem, ako je možné, že toho toľko vieš. Je to otravné!“ Aris pootvorila ústa, no potom sa len zvrtla na päte a vybrala sa k dverám.

            „Len som ťa chcela niečo naučiť!“ Naštvane odišla a Festia sa zmocnila úzkosť. Aj keď jej to ešte nepovedal, ľúbil ju.

            Ďalších pár dni sa Festio snažil zastihnúť Aris, no neustále mu ušla alebo ju ani nenašiel. Až po štyroch dňoch sa konečne ukázala a obaja sa udobrili. Aris mu sľúbila, že ho už nebude poučovať a Festio jej zas musel sľúbiť, že dá na jej rady o dobre a zle, aj keď mu to pripadalo ako nedôležité.

            Festio s Aris trávili ďalšie dni tým, že prinášali viac radosti do usadlosti. Občas s tým však museli prestať. Starý Igy umrel, a vtedy nebol čas na radosť. Igyho mali všetci radi, pretože to bol kôň, ktorý sa nikdy nesplašil a aj v pokročilom veku im vládal pomáhať. Festio ich chcel trochu rozveseliť, no nevedno prečo, boli po jeho zákroku ešte smutnejší. Rozhodol sa teda viac už nezasahovať. V ďalších dňoch si spoločne s Aris niekoľkokrát všimli zvláštny úkaz. Keď bol človek v pokoji, mohli mu privodiť radosť, ale aj smútok, a ten mu dokázali v zapätí vziať, aby sa vrátil do normálu. Keď ale človek prežíval niečo smutné a Festio sa ho snažil rozveseliť, spôsobilo to len väčší nárek a žiaľ. Keď však vyskúšal priniesť mu ešte viac smútku, do čoho ho prinútila Aris svojou prísnou temnou tvárou, ktorej sa Festio dokonca obával, stalo sa čosi divné. Smútok zoslabol a stal sa len jemnou melanchóliou a apatiou. S radosťou to ale bolo tak ako si Festio myslel. Keď bol niekto spokojný, tak ho v tom ešte povzbudil a on takmer vyletel z kože od radosti. Keď ho zas chcel schladiť, tak to šlo esenciou zla, ako ju Festio potajme nazýval. Aris mu väčšinou robila spoločnosť, no keď to skúšal sám, nemusel schovávať svoju vieru v dobro a zlo.

            „Vrátil si sa nejako skoro.“ Kričal Rudolf na Rogera. „Čo sa stalo?“ Rudolf uvidel vydesený Rogerov výraz a nepokojné kone.

            „Tomu nebudeš veriť.“ Roger ledva lapal po dychu. „Zvolaj všetkých.“ Rudolf neváhal a všetkých zvolal na dvor. Roger sa postavil na malé pódium, na ktorom občas hrávali muzikanti a začal vysvetľovať. „Ľudia v meste sa zbláznili. Jazdia si kadiaľ chcú, vyskakujú z okien a v očiach majú prázdno.“

            „Nepreháňaš trochu?“ Zahriakla ho Natália. „Aké prázdno?“

            „Nič nepreháňam! Všade sú požiare, na ulici ležia mŕtvi a nikto s tým nič nerobí.“ Ledva lapal po dychu. „No keď ma uvideli, rozbehli sa za mnou. Teda nie, nerozbehli, skôr sa len tak plazili mojím smerom. Utekal som odtiaľ, ako sa len dalo, no myslím, že idú k nám. Vyzerajú, akoby ani nevedeli, čo robia.“ Zhlboka sa nadýchol. „A namiesto očí majú len tmavé diery.“ V dave začala debata.

            „Len pokoj.“ Rudolf ich začal upokojovať. Aris zdrapla Festia a odtiahla ho do stajne.

            „To nemôže byť náhoda.“ Prebodla ho pohľadom. „Vzal si si esenciu dobra a zla, ako ju voláš, len pre seba. Teraz ostatní stratili chuť žiť. Nedokážu prežívať žiadne city a stali sa z nich bezduché bytosti.“

            „To nemôžeš vedieť.“ Bránil sa Festio. „Možno to spôsobuje niečo iné.“

            „Vážne? Niečo iné? Prečo potom mieria sem? Láka ich to.“ Pokračovala Aris. Festio sa chcel brániť ďalej, no nevedel ako. „Nemáme na výber. Musíš sa na tú planétu vrátiť a napraviť to.“

            „Čo tu robíte vy dvaja?“ Do stajne vošiel Oskar s Alexom. Aris ich hneď zdrapla a všetko im vyrozprávala. Keď zbadali Festiove žiariace ruky, vydesilo ich to, ako ešte nič. Trvalo pár minút, než sa znovu upokojili.

            „Tak, čo teraz? To sa tam len tak vrátiš?“ Opýtal sa Oskar.

            „Sám tam ísť nemôže. Musíme mu pomôcť.“ Odhodlane pokračovala Aris.

            „To máme ísť na planétu obrov?“ Vydesil sa Alex, ale aj ostatní. Nikomu sa tam veľmi nechcelo. Z vonku sa však ozýval podivný hluk. Vybehli zo stajne a zbadali masy ľudí bez duše. Kráčali pomalým krokom k usadlosti a vôbec nič nevnímali. Niekoľko z nich spadlo do koryta malej riečky, ktorá tiekla povedľa. Ani sa len tomu nesnažili vyhnúť.

            „Musíme ísť!“ Skríkla Aris a chytila Festia za ruku. „Urob to, ako keď si sa dostal sem.“ Festia ochromil strach, a tak počúvol, čo mu kázala. Sústredil sa a uvidel hromady malých guľôčok. Vyhľadal tú svoju a kývol na znak toho, že je pripravený. „Chyťte sa ho!“

            „To nemyslíš vážne.“ Skríkol Alex. Oskar ho ale zdrapol a všetci štyria sa ocitli na inej planéte. „No doriti!“ Pred ich očami sa rozprestrela lúka, na ktorej sa miesilo všetko možné. Napoly zvieratá, napoly rastliny, zem ktorá vyzerala čierno a zároveň bielo, počasie, kde slnečné lúče pretínali blesky. „Tadiaľ neprejdeme.“ Alex bol vydesený na smrť.

            „Je to horšie, ako som si myslela.“ Zo všetkých strán sa z okolitého lesa vyrojili stovky ľudí a obrov, ktorí pripomínali mátohy a nie živé bytosti. „Bežte!“ Aris sa rozbehla. Festio a Oskar ju nasledovali, no Alex stuhol.

            „Načo čakáš ty blázon!“ Skríkol Oskar. „Pozor!“ Za Alexom sa objavilo niekoľko mátoh. „Nie!“ Skríkol Oskar, keď videl, ako ho mátohy obkolesili. Oskar sa k nemu rozbehol, no Aris ho zastavila.

            „Už mu nepomôžeš.“ Trvalo to sotva sekundu a Alex sa pridal k mátohám bez emócií. Oči, ktoré boli aj vo Festiovom svete akousi bránou do duše, sa Alexovi v okamihu zmenili na prázdne jamky bez života. Splynul v dave mátoh ako kvapka v mori prázdnoty.

            Všetci traja utekali, čo im sily stačili. Popri tom sa snažili vyhýbať všetkým nástrahám, ktoré sa pred nimi ukazovali. Blesky a podivné zvierato-rastliny sa ich snažili zasiahnuť, no ako zázrakom sa dostali až k vchodu. Zbehli po strmých schodoch, a keď sa obzreli, pri vchode už stálo mnoho mátoh. Ďalej však nešli. Stáli tam, akoby sa nič nedialo, aj keď ich zbesnené blesky zabíjali.

fantasy-4317735_1920.jpg

            Dvere boli otvorené a všetci traja vstúpili do tmavej miestnosti. „Tak načo ešte čakáš? Vráť ich na miesto.“ Festio pristúpil k pilierom. Natiahol ľavú ruku a esencia na strane dobra sa vykotúľala z jeho tela, späť na miesto. „Výborne, teraz tu druhú!“ Festio ale stuhol. Díval sa na pravú ruku a premýšľal.

            „Nie,“ ozvalo sa po chvíli. „Nevrátim ju.“

            „Čo to robíš! Vráť ju tam!“ Kričala Aris.

            „Nie! Svetu bude lepšie bez zla!“ Festio sa vzdialil od pilierov.

            „To nemyslíš vážne! Nepamätáš sa už na to, čo sa dialo na Zemi? Okrem toho, nepamätáš sa, čo som ti vravela o dobre a zle?“ Pokračovala Aris, zatiaľ čo Oskar len stál a netušil, o čom to hovorila.

            „Ty si tu nežila!“ Skríkol Festio. „Nevieš, aké to je, keď žiješ ako jedlo pre obrov! Radšej to zlo udržím v sebe a doprajem tomuto aj ostatným svetom len šťastie! Už viac nechcem, aby kvôli mne niekto umrel.“

            „Čo to zas trepeš?“ Vyštekla Aris.

            „Môj otec Inberd tu zahynul a spolu s ním aj tisíce ďalších v márnom boji. Všetko to je moja vina! Ja som ho presvedčil o tom, že sa blížil ďalší veľký zber!“

            „To z teba hovorí tá časť energie, ktorú máš v sebe! Posilňuje tvoje obavy, ktoré prežívaš!“

            „Nie! To nie sú žiadne obavy!“ Naštvane prskal na všetky strany. „Môj otec bol skvelý muž. Videl, že nie som bojovník, a aj keď som bol jediným synom naozaj veľkého bojovníka, nenútil ma, aby som šiel v jeho šľapajach. Dovolil mi ísť na univerzitu a žiť svoj život. Vždy sa ma zastal, a ak mám urobiť to, že udržím zlo v sebe, aby som zachránil ostatných a uctil si tak jeho pamiatku, tak budiš.“ Festio odkráčal od podstavcov a zamieril si to k východu.

            „Taká škoda.“ Aris vyhŕkla slza, keď Festio kráčal okolo nej. „Myslela som si, že ty budeš ten, ktorý sa povznesie nad všetko.“ Vytiahla nôž a zabodla mu ho do krku. Festio sa zrútil na zem a všetko naokolo postriekala jeho krv. „Myslela som si, že je moje hľadanie na konci, no zrejme ešte nenastal ten správny čas.“ Sklonila sa k umierajúcemu Festiovi. „Tvoja myseľ bola pripravená, ale tvoje srdce nie.“ Naposledy uvidel jej nežný úsmev, než nadobro zavrel oči. Esencia zla, ako ju nazýval, sa vykotúľala z jeho tela. Aris ju vzala a vrátila na podstavec.

            „Čo si to urobila?“ Oskar sa díval na Aris s vypleštenými očami.

            „Dobro a zlo v skutočnosti neexistujú.“ Ukázala na svetielka, ktoré boli navlas rovnaké. „Je to len energia života. Energia, ktorá prináša život a rozhodnutia, ktoré ľudia vnímajú ako dobro a zlo.“ Povzdychla si. „Pred dávnymi vekmi som sem priniesla časť svojej energie. Život tak začal rozkvitať. Vtedy sa z prázdnych schránok zrodili prvé rozumné bytosti, no vaše správanie ju roztrhlo na tieto dve esencie. To vy sami si prinášate zlé a dobré skutky, no oboje pochádza z rovnakej energie, a preto jedno bez druhého nemôže existovať.“ Usmiala sa a jej telo sa rozpadlo. Zostala len jasne žiariaca ilúzia bytosti. „Myslela som si, že to Festio pochopil. On sa mohol dostať vyššie, no nezvládol urobiť posledný krok a jeho energia teraz posilní život na ostatných planétach tak, ako sa to už párkrát stalo.“ Ukázala na miesto, kde ležal Festio. Ten sa rozpadol a zmenil na energiu, ktorú nasali obe esencie. „Nepochopil, že energia, ktorú mal v sebe, cestovala na stovky planét, a preto mohol cestovať s ňou. Rozhodol sa vrátiť len polovicu z nej. Tá by sa po čase znovu rozdelila na dve, no boli by oveľa slabšie. Stovky ďalších planét, kde má energia života dosah, by sa odrazu zmenili na bezduchú pustatinu.“

            „Čo sa stalo?“ Po schodoch zbehol Alex. „Tam hore je kopec podivných ľudí.“ Držal si hlavu, ako keby bol znovu po opici.

            „Už by ste mali ísť“ Riekla Aris.

            „Aaaaa!“ Skríkol Alex, keď zbadal jej nové telo. Hneď na to sa obaja premiestnili na Zem.

            „Tak je čas.“ Povzdychla si Aris. Zodvihla ruky a kupola nad ňou sa otvorila. Kamennú strechu nahradila ligotavá modrá plocha. Aris vyletela späť medzi hviezdy, odkiaľ prišla, a z diaľky sledovala, ako Obri hádžu desiatky a stovky ľudí do modrého jazierka. „Ďalší svet sa dočká zaľudnenia.“ Skepticky sa usmiala. „Snáď sa už konečne nájde niekto s rozumom a srdcom na správnom mieste.“ Povzdychla si, keď portálom prepadol posledný človek. Následne na to sa zavrel portál aj jaskyňa a Aris sa uložila k ďalšiemu spánku s nádejou, že nabudúce to už vyjde.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55680
Mesiac: 3947
Deň: 113